Jedným z hlavných problémov slovenského poľnohospodárstva je najmä rozdrobenosť poľnohospodárskej pôdy. Jej dôsledkom vznikajú nevyjasnené a nevyvážené vzťahy medzi vlastníkmi a užívateľmi. Vlastníci majú problém dostať sa k užívaniu svojich pozemkov.
V súčasnosti je 8,4 milióna vlastníckych parciel, 4,4 milióna evidovaných vlastníkov pozemkov a 100,7 milióna spoluvlastníckych vzťahov. Priemerný počet spoluvlastníkov na jednu parcelu je 11,93 a jeden vlastník v priemere vlastní 22,74 parcely.
Rozdrobenosť vlastníctva pôdy a komplikácie v užívateľských vzťahoch majú na Slovensku korene už v dedičskom uhorskom práve. To umožňovalo atomizáciu spoluvlastníckych podielov bez akýchkoľvek obmedzení, ktoré by zachovali aspoň minimálnu ekonomicky zmysluplnú výmeru na jeden spoluvlastnícky podiel. Malo to svoje sociálne príčiny: územie Slovenska bolo charakteristické prevažne agrárnym charakterom a vylúčenie niektorých dedičov z možnosti vlastniť pôdu by pre nich malo veľmi negatívne následky, keďže iné možnosti obživy veľmi dlho takmer neexistovali.
Rozdrobenosť vlastníctva pôdy na Slovensku
V dôsledku tohto nevhodného právneho prostredia obyvateľstvo na Slovensku celkom prirodzene šetrilo na administratívnych a právnych poplatkoch, pri dedičských konaniach sa nenahliadalo do katastrálnych máp a tak sa parcely delili v zlomkoch medzi príslušných dedičov (tretiny, štvrtiny, pätiny), pričom reálne užívanie každej z nich si neformálne dohodli len medzi sebou. Pri dedení na každú ďalšiu generáciu sa menovateľ zlomku spoluvlastníckeho podielu exponenciálne zvyšoval a dnes máme v katastri len minimum pozemkov v extraviláne zapísaných na jedného vlastníka; spravidla jeden vlastník vlastní niekoľko desatín, stotín a v niektorých prípadoch aj tisícin z danej parcely.
Okrem toho, že proces atomizácie pôdy siaha hlboko do uhorských dejín, pod súčasný katastrofálny stav, ktorý je kombináciou extrémnej rozdrobenosti a nulových väzieb k pôde, sa v nemalej miere podpísali aj novšie dejiny – obdobie kolektivizácie poľnohospodárskej výroby, nové pracovné príležitosti v priemysle a službách a s tým súvisiace sťahovanie sa vidieckeho obyvateľstva do miest. Všetky tieto faktory spôsobili, že v súčasnosti veľké množstvo vlastníkov vlastní mimoriadne malé spoluvlastnícke podiely, pričom v danej obci už v mnohých prípadoch ani nebývajú a vlastníctvo malej výmery pôdy nemá pre nich podstatnejší ekonomický význam.
História legislatívnych opatrení proti drobeniu pôdy
V bývalom Uhorsku k vytváraniu moderného dedičského práva (ktorého základy položil v Európe Napoleonov zákonník Code civile z roku 1804) došlo až po reformách z roku 1848. Odstránili sa hlavné rozpory medzi aviticitným (rodovým) a nadobudnutým majetkom, medzi majetkom vyhradeným mužom a ženám, rovnako sa odstránili základy pre rozoznávanie majetku šľachtického, meštianskeho a urbárskeho. Tým bolo umožnené vytvorenie jednotného dedičského práva bez ohľadu na pohlavie a rodové výsady.
Zároveň však zo starého dedičského práva zostalo mnoho nepoužiteľných rezíduí, ktoré robili celé pravidlá dedenia neprehľadnými. Nahromadené problémy sa snažila riešiť v roku 1861 Judexkuriálna konferencia, ako aj zákonný článok č.16/1878 o formálnych náležitostiach závetov, dedičských zmlúv a darovaní pre prípad smrti. Pre našu tému je však dôležité, že v uhorskom práve nebola prijatá žiadna úprava, ktorá by sa týkala dedenia poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Aj na Slovensku ako súčasti Uhorska sa tak stále uplatňoval princíp, podľa ktorého pozemky dedili všetci dedičia.
Inak to bolo v rakúskej časti monarchie, ktorá bola omnoho skôr industrializovaná a súčasne tu bol aj väčší podiel remesiel, prípadne škôl. Ukázalo sa, že zákonné nástupníctvo podľa podielov vedie k drobeniu poľnohospodárskych podnikov a k hospodárskemu aj sociálnemu úpadku sedliackeho stavu. Aj preto bol vydaný rámcový ríšsky zákon č. 52/1889, ktorý zaviedol osobitnú dedičskú postupnosť pre roľnícke statky strednej veľkosti (ktorých bola absolútna väčšina). Základnou zásadou tohto zákona bolo, že pri zákonnom dedičskom nástupníctve nemá byť roľnícky statok delený, ale má ho prevziať jeden z dedičov, spravidla najstarší mužský potomok. V jednotlivých krajinách monarchie mal tento spoločný rámcový zákon nadobudnúť účinnosť vydaním krajinského vykonávacieho zákona. Pre české krajiny takto poslúžil zákon 68/1908 čes.z.z., zavádzajúci zvláštne predpisy o dedení roľníckych usadlostí strednej veľkosti.
Problém nevyriešil ani vznik Československa
Československá republika pri svojom vzniku vyhlásila právnu kontinuitu, teda platnosť dovtedajších krajinských (českých a moravsko-sliezskych) a ríšskych (rakúskych a uhorských) zákonov a nariadení. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi naďalej platil zvyk deliť medzi dedičov celé dedičstvo, poľnohospodárske podniky nevynímajúc. Toto drobenie pri početnosti rodín viedlo k vytváraniu nesebestačných hospodárstiev, k ich pauperizácii a úpadku.
Otázka drobenia poľnohospodárskych podnikov zostala na Slovensku nevyriešená ešte dlhé obdobie. Až po druhej svetovej vojne bol v Československu prijatý zákon č. 139/1947 Zb. o rozdelení pozostalostí s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej pôdy. Mal zamedziť fragmentácii poľnohospodárskej pôdy za života aj po smrti vlastníka. Zákon hovoril: „Zemědělskou půdu lze děliti reálně právními jednáními mezi živými nebo při dědické posloupnosti jen tehdy, když dělením vzniknou pozemky účelně obdělavatelné o výměře alespoň 0.50 ha. (…) Účelně obdělavatelný je pozemek, který je alespoň 15 m široký a k němuž je stálý příjezd.“
Tento zákon navyše stanovoval, že k predaju pôdy mohlo dôjsť len so súhlasom príslušného okresného národného výboru, čím vlastne štát získal kontrolu nad pohybom pôdy medzi vlastníkmi. Príslušný štátny orgán teda mohol kedykoľvek zamietnuť akúkoľvek transakciu týkajúcu sa pôdy. V českých krajinách tento zákon nadobudol účinnosť 6. septembra 1947, na Slovensku až 1. januára 1950.
Zásada, že roľnícky statok môže dediť len jeden z dedičov, prestala platiť v českých krajinách prijatím tzv. stredného občianskeho zákonníka z roku 1950. Ten definitívne zjednotil úpravy občianskeho dedičského práva v Čechách a na Slovensku. (Preto tvrdenia niektorých slovenských politikov – Matečná, Simon – o tom, že Slovensko by malo odstúpiť od uhorského modelu dedenia, nie sú pravdivé, pretože Slovensko sa týmto modelom neriadi už od roku 1950.) Napriek tomu sa v dedičskom konaní malo dbať o to, aby sa roľnícke podniky v pozostalosti nedelili a dediči bez spoluvlastníckeho podielu mali odchádzať za prácou do priemyslu alebo iných odvetví, zatiaľ čo preberateľ poľnohospodárskeho podniku bol usmerňovaný, aby sa spolu s inými poľnohospodármi združoval na účely spoločného hospodárenia.
S postupom socializácie v poľnohospodárstve sa mnohé ustanovenia zákona č. 139/1947 stali zastaranými. Režim na to zareagoval tak, že do riešenia zapojil štátnych notárov. V zákone č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok) bolo zapracované ustanovenie § 40 v nasledujúcom znení: “Ak je predmetom dedičstva poľnohospodársky podnik alebo poľnohospodárska alebo lesná pôda, štátne notárstvo za súčinnosti miestneho národného výboru vedie dedičov k takej dohode, ktorá by najlepšie vyhovovala potrebám poľnohospodárskej (lesnej) výroby. Ak by k takejto dohode nedošlo, štátne notárstvo rozhodne o vyporiadaní medzi dedičmi podľa tej istej zásady.“ Štátni notári tak mali hľadať spôsob, ako hájiť v prvom rade záujmy poľnohospodárskej výroby, ale pri zachovaní občianskych práv dedičov.
Okrem tejto legislatívnej úpravy však štátni notári čelili tlaku aj vyšších justičných orgánov (ministerstvu spravodlivosti a krajským súdom), ktoré ich usmerňovali tak, aby v rámci dedičského konania viedli dedičov k tomu, aby napokon pôdu ako predmet dedenia darovali štátu. Túto politickú líniu sa však nedarilo presadzovať a k darovaniu pôdy na štát dochádzalo len v ojedinelých prípadoch.
Ponovembrové (ne)riešenia
Zásadné spoločné zmeny po novembri 1989 si vyžiadali aj podstatnú rekonštrukciu celého právneho poriadku. Bolo treba riešiť aj reštitučné nároky tých dedičov, ktorí na základe dovtedajšej právnej úpravy nemohli zdediť poľnohospodársku pôdu. Po predchádzajúcich legislatívnych pokusoch prijala SNR zákon č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, ktorý vyrovnanie dedičských podielov rieši v § 13 svojej štvrtej časti takto: „Ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších predpisov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov, má oprávnená osoba právo žiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993; inak právo zaniká.“
Bolo len samozrejmé, že s uspokojením oprávnených reštitučných nárokov došlo k ešte väčšiemu drobeniu vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Národná rada SR v roku 1995 pristúpila k poslednej právnej úprave, riešiacej tejto problém, ktorá je platná doteraz. Ide o zákon č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 1995. V prípade poľnohospodárskeho pozemku nemôže rozdelením – a to ani dedením – vzniknúť parcela, ale ani spoluvlastnícky podiel menší než 2000 štvorcových metrov, pri lesnom pozemku menší než 5000 štvorcových metrov.
Hoci táto zákonná úprava ďalšie drobenie pôdy výrazne sťažila, stav spred roku 1995 zostal zachovaný a dnes si stále naliehavejšie žiada okamžité riešenie.
Autor je analytikom Inštitútu stredoeurópskych štúdií IstroAnalytica.
Inštitút stredoeurópskych štúdii IstroAnalytica je nezávislou mimovládnou organizáciou (občianskym združením), ktorej cieľom je zvyšovať kvalitu verejných politík, verejnej diskusie a v neposlednom rade aj kvalitu politických rozhodnutí na základe používania overených údajov, dát a faktov, ako aj zvyšovať životnú úroveň a zlepšovať kvalitu života obyvateľov SR zefektívňovaním verejných politík na všetkých úrovniach.
Celá debata | RSS tejto debaty